Obrovská bolesť a žiaľ! Presne na Popolcovú stredu (18. 2.) zavládol v Leviciach obrovský smútok. Rodina, priatelia aj celé mesto sa v Dome smútku navždy rozlúčili s milovanou Jankou († 45) a jej malou dcérkou Emkou († 11), ktoré pred pár dňami tragicky zahynuli rukou vraha.

Na miestny cintorín pred Dom smútku prichádzali ľudia už po 14. hodine, samotný obrad sa začal o 15:00. Zišlo sa mimoriadne veľa smútiacich, mnohí priniesli veľké kytice kvetov, plyšákov či zviazané balóny. Jedna zo žien priniesla veniec v tvare srdca, na ktorom bolo napísané 5A.

Na mieste boli prítomní aj Emkini spolužiaci a každý z nich držal v ruke bielu ružu. Prišli aj jej spoluhráčky a spoluhráči z futbalového klubu, za ktorý hrávala. Na jej truhlu symbolicky položili dres. Truhla mamy bola tmavá, Emkina biela. Na oboch ležali fotografie – na matkinej ich spoločná snímka, na Emkinej jej portrét.

Išlo o mimoriadne ťažkú rozlúčku a počet ľudí, ktorí prišli, bol ohromný. Atmosféru preťal aj zúfalý plač Jankinho bývalého partnera a biologického otca malej Emky, Igora, ktorý nezvládal pohľad na rakvu svojej najväčšej lásky. Ľudia ho objímali a počas kondolencie sa srdcervúco opýtal: „Čo sa mi to stalo?“

Posledná rozlúčka s Jankou a Emkou v Leviciach.

Emkina teta opísala obeťami zničenú rodinu aj nenahraditeľnú stratu, ktorú nik nedokáže pochopiť. Hovorila o náhlej a krutej smrti, ktorá zanechala prázdno, aké sa nedá zaplniť: „Lúčime sa s mamou Jankou a jej milovanou dcérkou Emkou. Ich odchod bol náhly, krutý a nepochopiteľný. Bolesť, ktorú cítime, sa nedá vyjadriť,“ povedala so zlomeným hlasom.

Vo svojom prejave pripomenula, aké silné puto medzi matkou a dcérou bolo. Janku opísala ako oddanú mamu a zároveň najlepšiu kamarátku, s ktorou Emka prežívala všetky dôležité chvíle detstva. „Emka bola svetlom, dieťa so smiechom,“ dodala a spomenula jej radosť zo školy, túžbu spoznávať svet aj energiu, ktorú dávala do futbalu – športu, ktorý milovala.

Posledná rozlúčka s Jankou a Emkou v Leviciach.

Hlboký smútok sa prelínal s hnevom a bezmocnosťou nad tým, že ich životy boli násilne prerušené. Teta spomenula aj Emkinho otca Igora, ktorému ostala v rukách len spomienka na dcérku, ktorú tak veľmi miloval. „Naše milované dievčatko sa lúči s tatinom, ktorý ju vozil do školy, chodil s ňou na výlety, smial sa s ňou na cestách a brával ju na dovolenky k moru. V jeho náručí bola stále malým dievčatkom,“ pripomenula.

Do sŕdc prítomných sa zapísala aj spomienka na ich spoločné cesty k babke či rodinné výlety, ktoré zostanú navždy uložené v pamäti milujúceho otca. Mimoriadne dojímavým gestom je aj to, že Emkini spolužiaci pre svoju dobrú kamarátku zložili aj pieseň „Pieseň pre Emku“ – hudbu a text zložil otec jednej zo spolužiačok. Mamu s dcérou napokon pochovali do spoločného hrobu.