Nulová bilancia zo ZOH 2026 odhalila hlboké problémy slovenského športu, hoci doň každoročne smerujú desiatky miliónov eur.

Po dlhých 24 rokoch sa slovenská výprava vracia z 25. zimných olympijských hier bez jediného cenného kovu. Konečná bilancia zo ZOH 2026 v Miláne a Cortine d’Ampezzo je biedna: 0 zlatých, 0 strieborných, 0 bronzových medailí. Slovensko pritom vyslalo do Talianska celkovo 53 športovcov, ktorí súťažili v 11 športoch, no ani jednému z nich sa nepodarilo vystúpiť na stupne víťazov.

Tvrdá realita slovenského športu

Čo je však ešte alarmujúcejšie než prázdna vitrína, je pohľad na výsledkové listiny. S výnimkou hokejovej reprezentácie, ktorá v konkurencii svetovej špičky vybojovala skvelé, no bolestivé 4. miesto, priniesli výkony našich reprezentantov fanúšikom len málo radosti. Len 9-krát sa slovenskí športovci umiestnili v lepšej polovici. Aby sme zas boli féroví, za zmienku ešte stojí 10. miesto biatlonistiek v ženskej štafete. Ani Petra Vlhová nedosiahla vysoké umiestnenie. Po dvojročnej prestávke kvôli zraneniu nedokončila preteky v tímovej kombinácii a v slalome neobhájila zlato z Pekingu, keď skončila až na 20. mieste.

Čo sa to ale deje s našim športom? Odpovede sme hľadali u tých najpovolanejších, bývalých reprezentantov a odborníkov, akými sú 5-násobná olympionička Martina Halinárová (52), legenda v behu na lyžiach Ivan Bátory (50), otec a tréner 4-násobných olympijských medailistov Peter Hochschorner st. (74) či ikonický futbalový lodivod Karol Pecze (80), ktorí pomenovali bez servítky príčiny biednych slovenských výkonov na olympiáde i to, čo treba urobiť, aby sa úpadok nášho športu zastavil. 

Kde nás najviac tlačí topánka

Podľa Hochschornera mizerné výsledky našich olympionikov na ZOH 2026 nie sú vôbec prekvapením. „Ja to hodnotím bez ohľadu na to, či ide o zimnú alebo letnú olympiádu. Posudzujem to podľa podmienok, ktoré máme u nás v športe vytvorené – štadióny, dráhy a podobne. Vzhľadom na tieto podmienky sú výsledky relatívne dobré až nadpriemerné. Nemôžeme mať vždy zlatú medailu, treba si vážiť každé dobré umiestnenie aj snahu oň v daných podmienkach, ktoré športovci mali,“ povedal otec legendárnych olympionikov Hochschornerovcov a zároveň nový šéf Sekcie divokých vôd Slovenskej kanoistiky.

Ivan Bátory: Kritika je nefér

„Každý náš športovec, ktorý reprezentoval na olympiáde v Taliansku, chcel určite podať svoj životný výkon. Konečný výsledok je však ovplyvnený mnohými faktormi, pri ktorých zohráva veľkú úlohu aj šťastie. Niektorí ľudia s nimi môžu byť spokojní a iní zasa nie. Mňa najviac mrzí to, že ľudia veľmi kritizujú našich športovcov, že nedoniesli domov žiadnu medailu. Treba si uvedomiť, že medaily sú len tri a bijú sa o ne tí najlepší z celého sveta. Nemohli sme očakávať od našich reprezentantov, ktorí mali slabšie výkony v sezóne, že sa budú biť o prvé miesta.“

Základný problém je mládež

V tom, kde tkvie najväčší problém slovenského športu, sa naši respondenti prakticky zhodli. Na Slovensku máme obrovské diery vo výchove novej generácie športovcov. „Najväčšie nedostatky vidím v celom našom športe v tom, že nevytvárame podmienky pre mládež, a tam sa to všetko začína. Som už staršia generácia. Za našich čias bolo len v Petržalke desať štadiónov a jeden kostolík,“ spomína Hochschoner.

Slovenskí hokejisti obsadili na olympijskom turnaji 4. miesto.

Naše mladé talenty sa nemajú kde rozvíjať. Kapustíkovci nemajú mostíky pre skoky na lyžiach, bobistky nemajú dráhu, kde by mohli trénovať. Všetci preto musia odchádzať do cudziny. Hochschorner tak trafil klinec po hlavičke. „Kostolov pribudlo, ale štadióny ubudli, ba dokonca zmizli. Kde majú deti hrať hokej či futbal? Nemusia to byť megalomanské stavby, ale základné podmienky tu majú byť. Do Petržalky sa sťahuje celé Slovensko za prácou, ale podmienky pre šport mládeže tu jednoducho nie sú. V tom vidím základ a nepotrebujem ani hodnotiť olympiádu či majstrovstvá sveta,“ pokračuje člen siene slávy Slovenského zväzu kanoistiky.

Horšie podmienky než pred 50 rokmi

Dlhoročný tréner poukázal na biedne zázemie v našich končinách, ktoré skôr pripomína časy socialistického Československa než modernú krajinu tretieho tisícročia. „Dnešná mládež príde zo školy, a kam má ísť? Možnosti sú veľmi obmedzené. Ak ich rodičia neprihlásia do organizovaného športu, ktorý je finančne náročný, nemajú kde športovať zadarmo. Nie sú štadióny, ihriská ani atletické dráhy na školách. Všetko je zanedbané alebo zrušené. Pritom by sa to dalo za relatívne malé peniaze obnoviť a slúžilo by to desaťročia. Máme horšie podmienky než pred päťdesiatimi rokmi, taká je pravda,“ nebral si servítku pred ústa.

Podnikateľ Igor Rattaj kritizuje systém na Slovensku:

„Áno. Slovensko nie je také veľké a nemá taký systematický prístup k rozvoju športových talentov ako iné krajiny. Nechcem to teraz konkrétne nikomu vyčítať, ale sú to roky a dekády zanedbávania celého procesu. U nás sa vždy objaví len nejaký ojedinelý „strelec“, talent, ktorý sa vynorí takmer náhodou. Či už to bol Sagan, alebo je to Petra, jednoducho na tom nepracujeme cieľavedome a dlhodobo. Preto nemôžeme čakať, že hneď príde niekto ďalší. Zase to bude skôr o tom, že sa niečo niekde objaví. Otázka je len, v čom.“

Latka je nastavená nízko

Rovnaký problém podľa Martiny Halinárovej trápi aj biatlon. Časy, keď naša najúspešnejšia olympionička Anastasia Kuzminová zbierala v rokoch 2010, 2014 a 2018 zlaté medaily ako na bežiacom páse, sú už preč. A jej nástupkyňa je v nedohľadne. „Už pred 10 rokmi som kritizovala systém v biatlone, ako sa pracuje s mládežou. Latka našich športovcov v reprezentáciách je nastavená veľmi nízko, potom prídu do sveta a čumia, kde je na rozdiel od nás. Baviť sa o medailách a končiť na zadných pozíciách je pre mňa nepochopiteľné,“ podotýka sa Halinárová.

Anastasia Kuzminová na ZOH 2026 nezískala medailu.

Halinárová: Peniaze idú do luftu

Biatlon patril medzi naše najúspešnejšie športy na ZOH, no teraz skončil hlboko v poli porazených. Najlepšie umiestnenie zaznamenala Paulína Bátovská Fialková, keď skončila na 25. mieste v stíhacích pretekoch. Najväčší paradox je na tom to, že práve doňho sa u nás investovali nemalé peniaze. Veď Národné biatlonové centrum v Osrblí patrí medzi najlepšie areály na svete, kde je možné organizovať podujatia Svetového pohára aj majstrovstvá sveta.

Halinárová o účinkovaní slovenských biatlonistov na ZOH 2026:

„Nikto nemôže byť úplne spokojný. Biatlonisti pred sezónou avizovali najlepšiu prípravu, akú mali – či po finančnej stránke, účasťou na sústredeniach. Všetko fungovalo, boli spokojní a čakali medaily. Bohužiaľ, nesplnilo sa nič. Chlapi boli na olympiáde veľká bieda a ženy by som rozdelila na dve polovice. Kuzminová a Bátovská Fialková – samy boli smutné z toho, čo predviedli, pretože chceli oveľa viac. Kapustová s Remeňovou boli spokojné, takže je už na zväze, ako to vyhodnotí, kde sa stala chyba. Ja stále tvrdím, že svet nespí a videli sme, kde sú mladé Bulharky či Fínky. Ako biatlonistka poviem, že sa na to pozeralo smutne.“

Podľa 52-ročnej bývalej reprezentantky problémom nie sú financie. Navyše výška štátneho príspevku na šport sa za desať rokov zvýšila takmer o 30 miliónov eur. „Pokiaľ ide o peniaze, každý plače, že ich nemáme, ale pritom je ich stále viac. Ale výsledky žiadne, po sezóne len pokrčia ramenami. Nemyslím si, že to je o financiách,“ vyjadrila sa strieborná medailistka z MS vo Fínskom Kontiolathi 1999.

Výška štátneho príspevku na šport v SR:

2025 – 65, 8 milióna eur

2024 – 60,3 milióna eur

2023 – 64,6 milióna eur

2022 – 56,7 milióna eur

2021 – 56,6 milióna eur

2020 – 52,9 milióna eur

2019 – 56,8 milióna eur

2018 – 44,7 milióna eur

2017 – 36,3 milióna eur

2016 – 48,4 milióna eur

2015 – 38,5 milióna eur

Stále to však nie je žiadna sláva. Práve naopak, výrazne zaostávame za takmer všetkými krajinami Európskej únie. Podľa serveru mdpi.com dáva štát na šport na Slovensku v prepočte na obyvateľa len smiešnych 34 eur, čo je štvrtý najnižší príspevok v celej EÚ. Česi pritom investujú do športu trikrát viac a Švédi dokonca až desaťnásobok. Priemer naprieč EÚ je 130 eur.

Príspevok na šport na obyvateľa v krajinách EÚ:

Poradie	Krajina	Príspevok na šport v prepočte na 1 obyvateľa (€)
1	Luxembursko	763
2	Švédsko	350
3	Holandsko	281
4	Fínsko	259
5	Dánsko	231
6	Francúzsko	221
7	Belgicko	187
8	Rakúsko	152
9	Estónsko	144
10	Maďarsko	134
11	Španielsko	129
12	Nemecko	118
13	Česká republika	98
14	Írsko	94
15	Taliansko	92
16	Malta	92
17	Grécko	90
18	Portugalsko	78
19	Slovinsko	73
20	Cyprus	66
21	Poľsko	57
22	Chorvátsko	48
23	Litva	47
24	SLOVENSKO	34
25	Rumunsko	30
26	Lotyšsko	30
27	Bulharsko	21
—	Priemer EÚ (27)	130

Pozrite sa na Čechov

Halinárová poukázala aj na podmienky našich susedov z Česka, s ktorými sme do roku 1992 zdieľali spoločný reprezentačný dres. Česi na ZOH získali päť medailí (2 zlaté, 2 strieborné a 1 bronzovú), čo je podstatne viac oproti našej 0. „Pozrite sa na Čechov. Mladí ľudia sú v popredí. Nech mi nikto nehovorí, že keď je nejaký 22-ročný športovec priemerný, že o desať rokov bude zrazu úžasný. Možné je všeličo, ale môžete mať fyzioterapeutov, mentálnych koučov, no keď sa postavíte na štartovaciu čiaru, musíte sa pohnúť len vy a bojovať,“ vraví a slovenskému športu neveští svetlú budúcnosť. Latku pre mládež vraj máme nastavenú dosť nízko.

Česká snoubordistka Zuzana Maděrová získala zlato v paralelnom obrovskom slalome.

Reči o tom, že malá krajina nemôže súperiť s veľmocami, neobstoja. Stačí sa pozrieť aj na také Nórsko. Na ZOH 2026 získalo až 40 medailí, hoci má podobný počet obyvateľov ako Slovensko. Rozdiel je v tom, ako majú nastavený systém. „Pozerám sa na svet relatívne a keď porovnám úspešnosť Nórov, ktorých je toľko ako nás, tak je to iný svet. Ja tvrdím, že Nóri žijú v prírode a my chodíme do prírody oddychovať,“ nechala sa počuť Halinárová, ktorá v Lillehammeri 1994 získala za šieste miesto prvý olympijský bod pre samostatné Slovensko.

Máme veľa nových talentov

Naopak, legendárny Ivan Bátory je optimistom a nevidí situáciu slovenského športu až tak čierno. Verí, že v budúcnosti sa podarí nájsť talenty, ktoré budú hrdo reprezentovať slovenskú trikolóru. „Asi si musíme počkať na novú mládež. Ak ju nevychováme, vtedy to bude skutočný problém. Máme však veľa nových mladých talentov. Je potrebné byť trpezlivý a správne s nimi pracovať. Slovenský šport by som ešte určite neodpisoval. Je dôležité, že nás má na olympiáde kto reprezentovať. Horšie by bolo, keby sme tam nemali nikoho. Aj ostatné krajiny musia zápasiť s viacerými problémami. Nie sme to len my,“ uviedol bývalý reprezentant, ktorý vlani oslávil okrúhlu 50-tku. V jeho športe, v ktorom sa zapísal do kroník slovenskej histórie, v behu na lyžiach, obsadili Slováci v talianskom Anterselve až 60. miesto. Konkrétne Peter Hinds v disciplíne skiatlon na 20 kilometrov.

Karol Pecze: Haprujeme vo výbere talentov

„Vrcholová príprava ako taká je podmienená najskôr výberom talentov. Myslím si, že tam dosť, dosť akosi v poslednom období haprujeme, lebo postupne tie podmienky pre športovcov sa vytvárajú už od školskej telesnej výchovy. Tam je najväčšia šanca vybrať si spomedzi mladých nádejných talentov pre další rozvoj. Jednoducho vybrať tých najlepších a venovať sa im, aby svoj talent rozvíjali. Tá doba sa ale tak vyvíja, že veľké množstvo detí sa venuje úplne niečomu inému, ako napríklad športu. Sú prilepené na rôznych smartfónoch a počítačoch. Pohyb ich už neláka tak ako kedysi. S tým súvisí aj to, že sa nepodarilo vytvoriť zdravé konkurenčné prostredie v jednotlivých odvetviach. A výsledok vidíme. Žiaľ, začíname zaostávať. Je to veľký problém, ktorý cítiť aj v kolektívnych športoch.“ 

Riešenie, ako sa z toho dostať

Ako sa teda z tejto situácie vymaniť a vrátiť slovenskému športu jeho niekdajšiu slávu? Podľa Hochschornera by sme si mali vziať príklad zo systému, ktorý tu už raz bol a osvedčil sa. „Mali by sme sa vrátiť k starým tradíciám. Mali sme silnú atletiku, kolektívne športy ako futbal a hokej, aj individuálne športy – box, judo. To všetko tu bolo. Nechcem povedať, že to zmizlo, ale nevytvorili sa dostatočné podmienky. Začína sa to na komunálnej úrovni. V Bratislave máme množstvo mestských častí, každý starosta by sa mal viac snažiť vytvárať podmienky pre mládež. V tom je alfa a omega,“ načrtol riešenie.

Mnohí možno poukážu aj na to, že už dva roky funguje Ministerstvo športu a cestovného ruchu, no výsledky zatiaľ nevidno. Hochschorner však upozorňuje, že zmeny, ktoré slovenský šport potrebuje, sú beh na dlhú trať. „Zanedbané veci za 20 rokov sa nedajú napraviť za jedno volebné obdobie. Dlho sme žili zo zotrvačnosti, z infraštruktúry vybudovanej ešte v minulosti. Stačí sa pozrieť na telocvične či vybavenie škôl, často sú v zlom stave alebo chýbajú úplne,“ podtrhol.